Šialená

Som nepochybne šialená,
svojím svetom skazená.

Áno, ja si to priznám – vyjadrím.
Veď každý z nás je niečím opantaný.
Ja svojím šialenstvom
a životom nesprataným
túžim urobiť si poriadok.
Tou túžbou som kriminálne otrhaná
a nevnímam svet,
ktorý sa pre mňa točí.
Z toho mi už v hlave hučí.
Nechcem mu venovať
ani niekoľko nedočkavých pohľadov.
Srdce a duša mi vraví,
vraj zopár stačí.
Ale ja som však skúpa,
a tak zo seba nevydám ani hláska.
Už som z toho zúfalá,
nešťastím som sfúľaná.
Ani neviem,
ako to zastaviť.
Viem len jedno,
musím sa proti tomu postaviť.
Inú možnosť nemám.
Mojou ďalšou túžbou je lásku nájsť.
Chcela by som si ju nechať do srdca vrásť.
Neviem však
ako na to.
Má na tom zásluhu azda to,
že sme preniesli na nebeskú lúku
naše nekalé pozemské blato?
Dúfam, že nie
lebo mi už nikto nepovie,
ahoj, zlato!
Vráťme sa však k mojím útrapám.
Nie je pravda,
že sa o svoj život nestarám.

Rozum mi láska zaliala
a ja som sa do jej pút zakliala.

Kamila Plánková 8.A, ZŠ Angyalova ul., Kremnica

Tajomstvá lásky

Čo môže tak vidieť láska?
Že by hlavičku malého vláska?
Človek, veď ty si sa zbláznil!
Na úpätí nášho najvyššieho vŕška
už vyčíňa strašidelná búrka.
Je to len vŕšok zázračný.
Srdce je kúsok nášho tela najkrajší.
Láska, šťastie...
Ako však vysvetliť tieto zázračné javy,
povedz,
už sa ti nejaká myšlienka javí?
Skús sa vznášať v láske.
Napadnú ťa v tej výške plachej
nejaké láskyplné básne?
V tejto výške závratnej
javí sa všetko zázračné.
Ako však lásku odhadnúť?
Nechajme sa ňou ovládnuť.
Nie všetky vzťahy idú hneď spadnúť.
Nemusíme však pre ne srdcia kradnúť.
Každý máme poklad svätý
a ten je s naším telom spätý.
Netreba sa lásky báť,
láska je len súčasť čistej duše – snáď.
Tak čo?
Už chápete hlavnú ideu lásky?
Nie?
Človek,
veď tebe naskakujú vrásky!
Jedna vec je lásku mať
a druhá je milovať.
Tak milujeme
a lásku máme.
Omnoho viac jej však rozdávame.
Tak načo ju skrývame,
doprajme jej pohľady nevídané,
nech zabudne, že bola naším otrokom.
Nech tečie láska potokom,
nech príde medzi nás,
nech zastaví ten intrigánsky dážď...

Nič však nebolo tak,
ako sme chceli,
pretože len trápiť sme sa smeli.
Sekundy, minúty, dni sa míňali
a my sme sa len občas vídali.

Slová sa mi už strácajú,
moju stavebnicu rúcajú.
A tak teraz sama
mlčky svoje trápenie
na papier skladám
a stavebnica
pomaly padá...

Kamila Plánková 8.A, ZŠ Angyalova ul., Kremnica