Fikcia roztržitého materstva

Letné prázdniny sú v plnom prúde. V tomto období si chce väčšina detí vychutnať voľné chvíle s rodičmi, obzvlášť s mamou. Kiara tiež patrí medzi tieto deti. Rozhodla sa, že usporiada takú menšiu babskú jazdu. Nákupné stredisko je asi najlepšie prostredie pre žienky, ktoré sa rady parádia. A potom ... obrovský zmrzlinový pohár so šľahačkou a ovocím. Aká lahodná predstava! Ale zostalo len pri predstavách. Nadišiel deň D a prišlo aj obrovské sklamanie. Kiara dookola počúvala mamine nezmyselné výhovorky - práca, termín u kaderníka, práca...

Bolo jej to ľúto, ale zmierila sa s tým, keď mama prisľúbila, že pôjdu v piatok. Pomyslela si, že tých päť dní čakania ju nezabije. Veď, čo nezabije, to posilní! No v tomto prípade to neplatilo. Už na druhý deň cítila, že sa niečo deje. Počas školského roka to nepostrehla, mala čo robiť so svojimi povinnosťami. Ale teraz to bolo také intenzívne. Pripadala si ako nejaká smietka na zemi, ktorú nikto nechce zdvihnúť, a tak ju obchádzajú. Pocit samoty narastal, akoby pre mamu ani neexistovala. Vnímala len matkino náhlenie a nervozitu. Ich domácnosť pripomínala sopku. Chvíľu ticho, potom výbuch. Svoju dušičku uspokojovala len pomyslením na piatok. Možno nastane ten požehnaný deň, kedy sa bude aspoň chvíľu venovať len jej, keď už chýbala otcovská láska.

V piatok raňajkovali akosi mĺkvo. Tušila, že sa niečo deje. Rýchlo to zahnala a vychutnávala si chlieb s marmeládou. Spomenula si, že ju varila ešte s oboma rodičmi. Príjemne sa pri tom zabávali. Hlavne, keď plnili poháre. Sústavne si robili zle tým, že si nosy natierali ešte teplým džemom. Keď si na to spomenula, chcelo sa jej plakať. Dôvody boli dva. Jeden, že otec už nebol nažive a druhý, že mama sa s tým nevedela vyrovnať. Vtedy boli šťastní. Nie ako dnes, keď sa nevedia spolu ani rozprávať. To už je naozaj taká nepotrebná? Ešteže dnes má byť ten výlet.

Všetko bolo pripravené, ale matka stále obchádzala mobil a hľadela naň, akoby ho chcela zhypnotizovať. A naozaj! Mobil sa rozozvučal. Jeho tón sa zrazu stal neznesiteľným. Zarýval sa do schránok mozgu ako silný elektrický prúd.

A už počula: „Veľmi sa ti ospravedlňujem, ale dnes nikde nepôjdeme. Je mi to naozaj ľúto. Možno inokedy.“ Lenže Kiara vycítila, že jej to ľúto vôbec nie je. A všetko je opäť v háji. Rozplakala sa a utiekla do svojej izby. Ešte dúfala, že mama príde za ňou, ale neprišla.

Takto to už ďalej neide! Musím niečo urobiť! Som jej dcéra, nie príťaž! Nastal v nej akýsi zlom. Vstala, zobrala do rúk batoh, zbalila to najnutnejšie a schovala pod posteľ. V noci odíde z tohto blázinca. Bola pevne rozhodnutá. Matka už spala, keď potichu odomkla dvere a rozbehla sa naprieč ulicou do čierno - čiernej tmy. Nevedela, kam pôjde a čo sa s ňou stane. Zaspala na blízkej lavičke. Zobudilo ju až ráno a vlastná zmätenosť. Čo tu robím? Spomienky na predchádzajúci deň jej zaliali tvár slzami.

Ešte, že bolo leto. Aspoň neumierala od hladu. Plodov bolo všade dosť. Takto to pokračovalo to pár dní. Vôbec ju nezaujímalo, či sa mama o ňu strachuje alebo nie. Bola jej ukradnutá. Len si tak vykračovala po kľukatých uličkách a premýšľala, kam pôjde. Nevnímala nič . Ani blížiace sa auto, ktoré sa rútilo za ňou ... A ... Upadla do bezvedomia.

Prebrala sa až v nemocnici na matkin hlas: „Kiara, srdiečko, prepáč mi... bola som pohrúžená do práce, zanedbávala som ťa ... a ešte do toho aj otec ...je to ťažké, ale začneme od začiatku .... odpustíš mi?“

Kiara nadšená šťastím z tejto zmeny nevnímala bolesť a vrhla sa mame okolo krku. Už sa nedokázala ďalej hnevať.

Kamila Plánková 15 r. 9.A, ZŠ Angyalova ul. 401/26, 967 01 Kremnica