Lenka Hulalová 8.A

Na našom prekrásnom námestí stojí stará baroková fontána, ale nikto nepozná jej ozajstné tajomstvo.

Ľudmila bola dcérou obyčajného baníka. S matkou usilovne paličkovala čipky. Táto práca ju bavila, čo bolo vidieť na jej obrúskoch. Čipky potom spolu predávali na jarmoku. Aspoň si trochu zarobili. Ľudmila veľmi rada paličkovala na slniečku pri fontáne. Ani dnešný deň nebol výnimkou. Už bola skoro hotová, keď sa k nej priblížil Ďuro a oblial ju vodou z fontány. Nemala ho rada, pretože bol podlízavý a možno aj preto slúžil u bohatého mešťana Schulcza.

Blízko nich zahrkotali kolesá koča pani Schulzovej. Keď vystúpila, Ľudmilu oslepilo svetlo jej zlatého náhrdelníka. Meštianka bola staršia pani s prísnou tvárou. Ak sa pozrela na človeka týmto pohľadom, prebehol mu mráz po chrbte. Podišla k Ľudmile a pohŕdavým tónom povedala: „Chcem, aby si zajtra prišla ku mne aj s tým obrúskom.“

Ľudmila bola rozhodnutá neísť, ale išla tam z vôle svojich rodičov. Keď prišla do domu, komorník ju zaviedol za meštiankou. Tá si obrúsok hodnú chvíľu prezerala a napokon dodala: „Veľmi pekná práca. Ak mi urobíš ešte jeden obrúsok podľa tejto predlohy, dám ti jeden florén, rozumela si?“ Ľudmila prikývla a odišla. Vo dverách sa zrazila s mladým pánom Karolom. Hneď si padli do oka. Dohodli sa na schôdzke. „Pri fontáne!“ zakričal za ňou v poslednej chvíli.

Na ďalší deň sa stretli. Len fontána vie, o čom si hrkútali. Ich schôdzky sa opakovali skoro každý deň. Sluha Ďuro špehoval. Všetko oznámil svojim pánom a tí sa rozhodli. Karola poslali do školy až do Viedne. Nechceli predsa, aby si ich jediný syn zobral dcéru chudobného baníka. Karol protestoval, ale proti matkinmu rozhodnutiu nič nezmohol. Márne čakala Ľudmila naňho každý deň. Nedočkala sa.

Hovorí sa, že paličkuje počas slnečných dní pri fontáne až dodnes. Ak sa pozorne pozriete na obrázok v jej rukách, uvidíte Karolovu tvár.

Andrea Elešová 8.A