Martina Bagarová 8.B

„Prehliadku mestského hradu ukončíme v karneri“, povedala sprievodkyňa. Po prehliadke sa skupina vydala na námestie. Tam ich nalákali na to, aby sa pozreli do dávnohľadu.

Artuš Píšťala, veľmi zvedavý Bystričan, sa tejto úlohy ujal ako prvý. Sadol si na stoličku, privrel ľavé oko a so zatajeným dychom sa pozrel do dávnohľadu. Ovanul ho studený vietor a zacítil trochu zatuchnutú vôňu dreva. V dávnohľade videl starý obrázok Kremnice. Otvoril oči a všetko bolo preč. Sprievodkyňa, priatelia aj ich triedna učiteľka zmizli a on stál pred karnerom v špinavom oblečení s lopatou v ruke. Okolo sa rozkladal cintorín a on ho spolu s tridsiatimi ďalšími robotníkmi rušil na rozkaz grófa. Kosti ľudí sa mu hnusili, ale dozorca s obrovskou sekerou mu naháňal oveľa väčší strach. Týždeň robili bez prestávky, ostalo už len pár hrobov a trochu miesta v kostnici. Robotníkov pomaly striedali stavbári a murári, ktorí začínali stavať opevnenie a palác. Dozorca mu za prácu dal tri dukáty. Artuš si spomenul, že v kostole je veľká knižnica. Umyl sa a zašiel do nej. Pri veľkom stole sedel muž v dlhom tmavom plášti, ktorý mal veľmi múdry pohľad. Artuš pocítil, že on jediný mu môže pomôcť. Prisadol si k nemu a vyrozprával mu svoj príbeh. Mág ho chytil za ruku a vzal do svojej pracovne. Pozháňal niekoľko neznámych zázračných prísad a dal ich do nádoby. Z nej vystúpil kúdol dymu. Mág mu prikázal tú tajomnú tekutinu vypiť. O pár minút ho opäť ovanul studený vietor, no teraz začul protest pani učiteľky: „Artuš uvoľni miesto pri dávnohľade aj druhým!“ Jediným dôkazom prechádzky do minulosti boli tri dukáty, ktoré našiel vo vrecku...

Keď sa vrátil domov, zašiel do archívu, kde našiel knihu so zoznamom mien robotníkov. Prvé meno v zozname bolo Artuš Píšťala.

Petra Turčanová 8.B