Vyrozprávam Vám príbeh z detstva môjho starého otca, ktorý už od malička musel pomáhať svojim rodičom.

Keď mal môj starký pätnásť rokov, písal sa rok 1950. V tom čase deti uprednostňovali prácu v rodine pred kamarátmi. A tak aj on chodil so svojím otcom do Kremnice ku Gejzovi Angyalovi spratávať seno. Gejza vlastnil jednu z najväčších lúk v Kremnici, v minulosti zvanú Peklo. Keďže bol maliar a nemal veľa času na udržiavanie tejto veľkej plochy, dohodol sa s otcom môjho starkého - s dedom, že o seno sa mu postarajú najbližšie tri roky oni. Samozrejme, nebolo to zadarmo. Polovicu úrody si mohli nechať a zvyšok odviezli Gejzovi. Starký rád pomáhal svojmu otcovi. Keď raz ráno zapriahli svoje dve kobyly Micu a Lysku, vybrali sa smerom k Peklu. Ich úlohou bolo naložiť seno a odviezť ho Angyalovcom. Keď došli na miesto a začali nakladať na voz, prekvapil ich Gejza. Mal už šesťdesiatdva rokov a kopec si vyšľapal kvôli pekným koňom. Pozdravil deda a starkého. Usadil sa neďaleko nich a začal kresliť Micu a Lysku. Všimol si, že Lyska mala jedno ucho veľmi zvlášne zakrivené, a tak to aj zakreslil. Ešte skôr, ako bolo seno naložené, Gejza držal v ruke hotovú kresbu a ďalej si obzeral kobyly. Dve gaštanové krásavice boli na papieri ešte krajšie, ako v skutočnosti. Starký mi už teraz nevie povedať, kde je kresba uložená, no vie, že Gejza Angyal bol naozaj veľmi dobrý umelec.

Som veľmi rada, že práve môj starý otec je jeden z mála súčasníkov, ktorí mali tú česť stretnúť sa s Gejzom Angyalom, vidieť ho v tvorivej práci a podať si s ním ruku.

Silvia Majerová 8.A